Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Povedzte mi, čo vidíte na obrázku s atramentovou škvrnou. Bez obáv. Neexistujú správne alebo nesprávne odpovede.“
Niekedy je ale ťažké hľadať akúkoľvek odpoveď. Skúste pomenovať tú istú vec dvadsaťkrát inak. Drevo je drevom, sklo je sklom. Môžu byť viac než to? Ak áno, je to sebaklam alebo sloboda?
The Master je možno najčudnejším veľkým americkým filmom od čias vrcholov Davida Lyncha (samozrejme, celkom iným spôsobom).
Byť čudákom v ňom neznamená iba hovoriť a robiť zvláštne veci. Byť súčasťou jeho príbehu nie je ako byť predmetom známeho rozprávania, ktoré je vypointované nanajvýš nečakaným obratom perspektívy v závere.
S postavami – (1) psychotickým deviantom a (2) vodcom sekty, ktorého predlohou je zakladateľ scientologickej cirkvi – sme až do konca zavretí v jednej škatuli.
Priveľmi sa nevŕtame v ich minulosti, pretože to nerobia ani ony, a keď áno, nazeráme na ňu s ľahostajnosťou. Nepoznáme ich motiváciu, pretože ju nepoznajú ani ony. A môžeme si len navrávať, že ich činnosť má nejaký hlbší zmysel, lebo ony si ho v skutočnosti takisto neuvedomujú.
Ak teda vidíme miesto dreva a skla – (1) výbušného alkoholika a (2) absurdného manipulátora – niečo viac, je to sebaklam alebo sloboda?
Hľadanie zmyslu môže byť frustrujúce.
Ľudia sú viac než zvieratá. Alebo nie?
Nový film Paula Thomasa Andersona patril medzi najočakávanejšie. Je však chybou ísť naň do kina s vidinou podobného zážitku ako pri majstrovskom There Will Be Blood. Téma božského komplexu v ňom sčasti zostáva, ibaže jej uchopenie je viditeľne iné.
Zatiaľ čo postavy ropného magnáta a kazateľa v minulosti vyvolávali dojem, že sú vo svojich pokleskoch alegóriou človečenstva, snímka The Master nás sama upozorňuje na smiešnu prázdnotu jej hrdinov, skrytú pod nánosom ritualizovaných prejavov živočíšneho a rozumového.
Herecké výkony Joaquina Phoenixa a Philipa Seymoura Hoffmana nás nabádajú hľadať na plátne niečo viac, než sa zdá, že tam je, rovnako ako konštrukcia scenára alebo nápadné pohyby kamery upozorňujú na doteraz nevidené veci.
Naproti tomu z obsahu a ironizujúcej hudby tušíme, že sledujeme iba kuriozity, ktorých význam nám preteká medzi prstami ako zrnká piesku. Premietnuť do nich vlastné emócie je preto zložité.
Bremeno slobody
The Master je filmárska rozkoš: vymyslieť ho, zahrať a nakrútiť muselo pôsobiť ešte väčšiu radosť, než ho sledovať. Je odvážny, premyslený a primerane verný svojmu námetu, za čo si zaslúži rešpekt.
Je zachytený na starých kamerách, ktoré sú také hlučné, že je ich vrčanie počuť pri tichých scénach, a sledovať vizuálny podpis týchto kúzelných strojov je skrátka potecha.
Oplatí sa však ísť naň znova a skúsiť pomenovať jeho rysy druhýkrát inak? Je ťažké odhodlať sa k tomu, keď neexistuje ani prísľub katarzie, ani žiadna záruka, že to má zmysel. The Master je tvrdý oriešok. Silný autorský film, aký sa vidí málokedy.
Réžia: Paul Thomas Anderson Scenár: Paul Thomas Anderson Kamera: Mihai Malăimare, Jr. Strih: Leslie Jones, Peter McNulty Hudba: Jonny Greenwood Hrajú: Joaquin Phoenix, Philip Seymour Hoffman, Amy Adams, Laura Dern...
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.