Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Povedzte mi, čo vidíte na obrázku s atramentovou škvrnou. Bez obáv. Neexistujú správne alebo nesprávne odpovede.“
Niekedy je ale ťažké hľadať akúkoľvek odpoveď. Skúste pomenovať tú istú vec dvadsaťkrát inak. Drevo je drevom, sklo je sklom. Môžu byť viac než to? Ak áno, je to sebaklam alebo sloboda?
The Master je možno najčudnejším veľkým americkým filmom od čias vrcholov Davida Lyncha (samozrejme, celkom iným spôsobom).
Byť čudákom v ňom neznamená iba hovoriť a robiť zvláštne veci. Byť súčasťou jeho príbehu nie je ako byť predmetom známeho rozprávania, ktoré je vypointované nanajvýš nečakaným obratom perspektívy v závere.
S postavami – (1) psychotickým deviantom a (2) vodcom sekty, ktorého predlohou je zakladateľ scientologickej cirkvi – sme až do konca zavretí v jednej škatuli.
Priveľmi sa nevŕtame v ich minulosti, pretože to nerobia ani ony, a keď áno, nazeráme na ňu s ľahostajnosťou. Nepoznáme ich motiváciu, pretože ju nepoznajú ani ony. A môžeme si len navrávať, že ich činnosť má nejaký hlbší zmysel, lebo ony si ho v skutočnosti takisto neuvedomujú.
Ak teda vidíme miesto dreva a skla – (1) výbušného alkoholika a (2) absurdného manipulátora – niečo viac, je to sebaklam alebo sloboda?
Hľadanie zmyslu môže byť frustrujúce.
Ľudia sú viac než zvieratá. Alebo nie?
Nový film Paula Thomasa Andersona patril medzi najočakávanejšie. Je však chybou ísť naň do kina s vidinou podobného zážitku ako pri majstrovskom There Will Be Blood. Téma božského komplexu v ňom sčasti zostáva, ibaže jej uchopenie je viditeľne iné.
Zatiaľ čo postavy ropného magnáta a kazateľa v minulosti vyvolávali dojem, že sú vo svojich pokleskoch alegóriou človečenstva, snímka The Master nás sama upozorňuje na smiešnu prázdnotu jej hrdinov, skrytú pod nánosom ritualizovaných prejavov živočíšneho a rozumového.
Herecké výkony Joaquina Phoenixa a Philipa Seymoura Hoffmana nás nabádajú hľadať na plátne niečo viac, než sa zdá, že tam je, rovnako ako konštrukcia scenára alebo nápadné pohyby kamery upozorňujú na doteraz nevidené veci.
Naproti tomu z obsahu a ironizujúcej hudby tušíme, že sledujeme iba kuriozity, ktorých význam nám preteká medzi prstami ako zrnká piesku. Premietnuť do nich vlastné emócie je preto zložité.
Bremeno slobody
The Master je filmárska rozkoš: vymyslieť ho, zahrať a nakrútiť muselo pôsobiť ešte väčšiu radosť, než ho sledovať. Je odvážny, premyslený a primerane verný svojmu námetu, za čo si zaslúži rešpekt.
Je zachytený na starých kamerách, ktoré sú také hlučné, že je ich vrčanie počuť pri tichých scénach, a sledovať vizuálny podpis týchto kúzelných strojov je skrátka potecha.
Oplatí sa však ísť naň znova a skúsiť pomenovať jeho rysy druhýkrát inak? Je ťažké odhodlať sa k tomu, keď neexistuje ani prísľub katarzie, ani žiadna záruka, že to má zmysel. The Master je tvrdý oriešok. Silný autorský film, aký sa vidí málokedy.
Réžia: Paul Thomas Anderson Scenár: Paul Thomas Anderson Kamera: Mihai Malăimare, Jr. Strih: Leslie Jones, Peter McNulty Hudba: Jonny Greenwood Hrajú: Joaquin Phoenix, Philip Seymour Hoffman, Amy Adams, Laura Dern...
Hned první skladba naznačuje, že u DEUS MORTEM se věci začínají měnit. Poláci posunuli svůj BM do čistějších a melodičtějších vod. Jistě, řízky se občas klepou nekompromisně, nicméně i tak je ústup do přijatelnějších sfér znát. Osobně mi to ale nevadí.
Jeden z nejvíce obskurních rituálů roku 2024. Lidé (?) okolo IMPETUOUS RITUAL / GRAVE UPHEAVAL vyrukovali s neotesaným black/death metalovým manifestem. Divokost, chaotičnost, ale zároveň i slušný skladatelský skill. Hudba dle mého gusta. Více za týden.
Timothée Chalamet sa vraj na place nechal oslovovať Bob; naučil sa hrať na gitaru a spievať ako Dylan. Film, pokrývajúci roky 1961-65, stojí na hereckom a hudobnom výkone hlavných hviezd (a na skvele zapracovaných piesňach). Inak sa do hĺbky príliš nejde.
Vtipné intro je naozaj iba začiatok skvelého zážitku, ktorý nám opäť pripravili odviazaní a radostní Švédi. Tento let do Taškentu je naozaj veľká paráda. Vzletné melódie, príjemná atmosféra - hodinka uletí ako nič. Opäť raz nesklamali!
První deska po návratu Bobby Lieblinga z vězení potvrzuje teze o starých psech a nových kousích. Pro alespoň s nějakou starší nahrávkou obeznámené jedince album moc novinek nepřinese, na druhou solidní standard temného rocku/doomu ze staré školy potěší.
Hitový generátor sice pořád pracuje, ale už se z něj bez pravidelné údržby trochu kouří. Švédové opět natahují stopáž až někam k jedné hodině a to se hlavně ke konci nahrávky už dost projevuje. Stále příjemný poslech, ale trhlinky se postupně zvětšují.
Pohrobci skvělých GLACIATION se vrací po dlouhé dekádě s půl hodinou obtížně zařaditelného post BM, který oproti původní kapele působí podstatně lyričtějším, křehčím dojmem. Zároveň je to opět výzva pro posluchače propracovat se do téhle fascinující vize.